Dcéra snehu

 „Aby človek veril, možno musí prestať hľadať vysvetlenia a podržať tú drobnú vec v rukách, kým sa to dá, kým mu nepretečie pomedzi prsty ako voda.“

Názov: Dcéra snehu
Autor: Eowyn Ivey
Vydavateľstvo, rok vydania: Fortuna Libri, 2012, 2020
Počet strán: 376
Hodnotenie GR (v čase písania recenzie): 3,97

Anotácia:

Jack a Mabel si uprostred nespútanej Aljašky budujú nový život. Hoci márne túžia po dieťati, ich láska zostáva silná. Keď jedného dňa zrazu nasneží, vybehnú pred svoj zrub a postavia si snehuliaka – dievčatko zo snehu. Ráno však nájdu iba stopy smerujúce k lesu. V najbližších týždňoch vídajú plavovlasé dievčatko, ktoré zrejme chodí po okolí. Boja sa o tom spolu hovoriť, lebo majú podozrenie, že dlho pestované nádeje ich pripravili o rozum.
Dievčatko po čase príde až k ich zrubu a prezradí im, že sa volá Faina. Toto výnimočné stvorenie je plné čara, múdrosti i detskej naivity. Loví s červenou líškou po boku, privoláva metelicu a prežíva v drsných podmienkach divočiny.
Na tomto krásnom a nebezpečnom mieste však nič nie je také, ako sa zdá.

Recenzia:

Magický príbeh zasadený do divokej prírody Aljašky so základom v ruskej rozprávke o Sneguročke alebo Snehuľke. Táto rozprávka mi už nebola cudzia, nakoľko som sa s ňou prvýkrát stretla v Trilógii zimní noci od Katherine Arden, konkrétne v druhej časti, kde rozpráva Vasjina sestra Oľga smutný príbeh o drevorubačovi a jeho žene, ktorí takisto nemohli mať dieťa, až si jedného dňa postavili zo snehu Sněhurku, a z nej sa stalo živé dievčatko.

 

„Vysnívali sme si ju, vytvorili sme ju z lásky a z nádeje, a ona k nám prišla. Je to naše dievčatko. Neviem, ako je to možné, ale vznikla z tohto kraja, zo snehu, z chladu.“

Príbeh Dcéra snehu je spočiatku až priveľmi skutočný – postarší manželský pár sa po strate dieťaťa rozhodne začať nový život niekde poriadne ďaleko. Zabudnúť sa im ale nedarí a zúfalstvo Mabel, osamelej a zlomenej ženy v bielej aljašskej divočine siaha tak hlboko, až uvažuje nad ukončením svojho trápenia a života.V poslednú chvíľu si to rozmyslí a s príchodom zimy a prvým snehom si s mužom v radostnom ošiali postavia snehuliaka – snehuliačku. Tá je však na druhý deň preč a stopami detských nožičiek v snehu sa začína séria zvláštnych udalostí.

 

„Tu to volajú zimné šialenstvo. Človek je zronený, všetko mu padá z ruky, občas sa mu aj z hlavy rojí nejaká hlúposť.“ Esther jej položila dlaň na ruku. „Začne vidieť veci, ktorých sa bojí, alebo... alebo také, po ktorých túži.“

Po celú dobu cítite z príbehu nádych zimy, snehu, niečoho fantastického (v zmysle nereálneho), avšak s prísľubom blížiacej sa tragédie. Dievčinka ako čarovná bytosť prichádza a odchádza s ročnými obdobiami. Nevedia, odkiaľ sa vzala, ale pomaly si zvykajú na jej zvláštnosť a prítomnosť striedajúcu sa s častými odchodmi. Zmenu v nahliadaní na príbeh z reálneho na rozprávkový možno zbadať  v časti, keď sa Mabel nechá presvedčiť svojím mužom a začne veriť v jej skutočnú, ľudskú podstatu, a to  spôsobí zaujímavý zvrat situácie. Dovtedy, kým ju považovala za akúsi lesnú vílu, dieťa snehu, neprekážalo jej, že odchádza do lesa, nie je s nimi, akceptovala jej divokú a nespútanú povahu, zbližovali sa. Akonáhle na ňu začala hľadieť ako na obyčajné ľudské a osirotené dieťa, vtedy jej chcela (pochopiteľne s dobrým úmyslom) zmeniť život - prihlásiť do školy, vymeniť oblečenie, vychovať mladú dámu, začali sa od seba citovo vzďaľovať, dokonca na istú dobu ich prestala navštevovať. Akoby reálny, drsný život bránil človeku nazerať na svet inými očami, z inej perspektívy a tak zostáva slepý voči magickému. A my ako čitatelia sme cítili, že to nie je správne. Keď sa dostanete v knihe do tohto bodu, skúste sa sami zamyslieť, ktorý prístup sa vám bude zdať v tej chvíli ten správny.

 

„Dievča vyzeralo, akoby sa práve narodilo a zároveň bolo staré ako hory, v očiach sa mu mihali nevyslovené myšlienky, tvár malo nehybnú. Tu, medzi stromami s týmto dieťaťom, sa všetko zdalo možné i pravdivé.“

Použitie magického realizmu je teda zjavne pre príbeh kľúčové, no zároveň trochu problematické. Tým, čo ho poznajú sa bude zdať len náznakový, ako skrytá nápoveda k pochopeniu a tí, čo sa s ním doteraz nestretli, ho nemusia oceniť a môžu ho považovať za čudný výstrelok autorky. Dokonca môžeme mať chvíľami rovnaké pochybnosti ako Mabel, či máme vo Faininej podstate vôbec hľadať niečo fantastické a magické, alebo je naozaj len osiroteným dieťaťom prisťahovalcov.

Kniha obsahuje aj vedľajší motív, a tým je sila priateľstva a pomoci blížnemu. Človek, ako tvor spoločenský, potrebuje mať v niektorých okamihoch svojho života pri sebe iného človeka, a tam, kde nepomôže ani sila lásky, pomôže sila priateľstva. Dobrý priateľ často stojí na hranici medzi vzdaním sa a pokračovaním vpred. To, čo sa zdá nezvládnuteľné, sa odrazu dá prekonať. Je dôležité mať dobré srdce a vôľu pomôcť iným. Nikdy neviete, kto sa na tej pomyselnej hranici nachádza a pre koho sa môžete stať majákom nádeje, čo ich v tej chvíli potiahne vpred namiesto vzad.

A ako sa príbeh skončí? Smutne. Šťastne. Láskavo. Svoj koniec si nevyberáme, no volíme si to, ako budeme žiť, kým ten koniec nastane a aké spomienky zanecháme v iných.

  

„Môžeme si zvoliť vlastný koniec, radosť namiesto smútku? Alebo krutý svet len dáva a berie, dáva a berie, a my blúdime v divočine?“