Bezhviezdne more

„Aj my sme hľadali, hoci sme nevedeli čo. Niečo viac. Niečo, čo by nás udivilo. Miesto, kam by sme patrili. Sme tu, aby sme sa túlali príbehmi iných, hľadali svoje vlastné.“

Názov: Bezhviezdne more
Autor: Erin Morgenstern
Vydavateľstvo, rok vydania: Lindeni, 2020
Počet strán: 464
Hodnotenie GR (v čase písania recenzie): 3,87

Anotácia:

Zachary Ezra Rawlins objaví v univerzitnej knižnici zvláštnu knihu a na jej stránkach jeden deň z vlastného detstva popísaný do neskutočných detailov. Kým nemo dumá nad touto nevysvetliteľnou záhadou, natrafí na tri stopy – včelu, meč a kľúč –, ktoré ho zavedú na literárny maškarný ples. Krátko nato sa ocitne v prastarej knižnici hlboko v podzemí, kde sa nachádzajú všetky zabudnuté mestá, obývajú ich odvekí milenci a nebožtíkovia šepocú zabudnuté príbehy. Zachary sa musí mať na pozore pred strážcami, ktorí obetovali priveľa, aby ochránili jedinečnú zbierku. Aj pred tými, ktorí robia všetko pre jeho skazu. Prečo mu však robí spoločnosť sympatický bosý mladík Dorian, kým sa túla vinutými podzemnými chodbami, zabudnutými schodiskami, preplnenými tanečnými sálami a aj neskutočne sladkými plážami Bezhviezdneho mora? Zachary napokon sám vyrozumie, ako musí konať – a to nielen v knižnom príbehu, ale aj v skutočnom svete.

Recenzia:

„Syn veštice vie len to, že dvere sa mu zdajú dôležité, ale nevie celkom vysvetliť prečo. Chlapec na začiatku príbehu nemá odkiaľ vedieť, že sa príbeh začal.“

S recenziou na túto knihu som sa trochu potrápila. V jej prípade je totiž veľmi komplikované vyjadriť slovami všetky pocity, ktoré vyvoláva a čo všetko sa v nej odohráva. A zrejme ani nikde nenájdete uspokojujúcu recenziu, ak túžite vedieť presný obsah, zápletku a jasný záver. Veď koniec-koncov, ako možno opísať konkrétne niečo tak veľmi abstraktné ako je Bezhviezdne more...

„Kedysi veľmi dávno,“ začal pocestný, „sa Čas zaľúbil do Osudu. Vášnivo, hlboko sa zamiloval. Hviezdy ich pozorovali z nebies, obávali sa, že sa plynutie času naruší alebo sa nite osudu zauzlia.“

Dej si plynie svojím konštantným, zdanlivom lenivým tempom. Občasná akcia nie je až taká vzrušujúca, aby to vydržalo dlhšie než na nevyhnutný čas. Nie je to vyslovene zle, ale ak máte radi na knihách ten drive, čo vás úplne pohltí a neviete, či ste na strane 50 alebo 350, tu ho nečakajte. Úzko to súvisí s faktom, že sa túlame príbehmi mnohých postáv, na prvý pohľad spolu absolútne nesúvisiacich. Každým príbehom sa viac a viac strácame v podzemnej knižnici.

„Niektoré príbehy sa zdajú úplne oddelené a vzdialené a iné sú explicitne prepojené s príbehom, ktoré teraz sami odhalili.“

Ani v polovici nám autorka nechce odhaliť nič z celej spleti príbehov a informácií, čo už máme k dispozícii. Akoby sa vyžívala v pocite, že nás úplne poplietla a že sme sa stratili. Lebo v tejto knihe nie je možné nestratiť sa. V dobrom zmysle. Zápletka je rozkúskovaná a náročná na sledovanie. Toľko krásnych a tajomných príbehov, každý by poslúžil ako námet samostatnej knihy, ale vy tušíte, že v niektorom bode v budúcnosti sa musia prepojiť. Krátke „medzipríbehy“ sú veľmi poetické a vždy som sa na ne tešila najviac. Pôsobia ako ozajstné rozprávky alebo mýty. Naopak, príbeh Zacharyho a Doriana ma za srdce veľmi nechytil. Veľa zostalo nevypovedané, veľa v náznakoch a ja dodnes neviem, či predstavovali sami seba alebo aj oni boli len „metaforou“.

„A tak Čas plynie, ako má, a udalosti, ktorým bolo súdené udiať sa, sú vydané napospas Náhode, a Náhoda nikdy nikoho neľúbi dlho.“

Posledných 100-150 strán je najpútavejších, konečne som mala pocit, že to do seba začína zapadať. Od záveru som očakávala vysvetlenie všetkých otázok, ktoré som mala v hlave. Kto sú sovy, čo robia v skutočnosti tie mačky, kto je naozaj Osud a Čas, je luna Lunou, žije ešte sochárka a vytvára príbehy, atď. atď. Ach, ako veľmi som sa mýlila...

„A niektoré časti príbehu uviazli mimo priestoru príbehu a iné časti stratili cestu. Zdá sa mi, že sa niekto usiloval zabrániť tomu, aby sa príbeh skončil.
No príbeh chcel koniec.
Konce dávajú príbehom zmysel.“

Po dočítaní mnou zmietali mnohé pocity, dobré i zlé. A cítila som sa aj trochu podvedená. Veď príbeh predsa potrebuje svoj koniec, tak prečo my dostávame takýto? Absolútne nezostali zodpovedané žiadne z mojich otázok, naopak, vyrojilo sa ich ešte viac. A keď nad tým rozmýšľam pri písaní, mám ich ešte raz toľko. Asi by som potrebovala výkladový slovník k náznakom a symbolom použitých autorkou. Alebo okamžitý rereading. Vraj to v tomto prípade veľmi pomôže. No, bohužiaľ, môj stále sa rozrastajúci TBR list nepustí... A možno som si len odvykla od nejasných, otvorených koncov, kde si príbeh dotvoríte sami, podľa vlastnej fantázie. Autorkin štýl písania je veľmi abstraktný, lyrický, vyskladala príbeh príbehmi príbehov, a nesmiete od nej očakávať jasný a zrozumiteľný záver. Najlepšie to vystihuje nasledovný citát:

„No svet je zvláštny a konce nie sú skutočne koncami, bez ohľadu na to, ako veľmi si to hviezdy želajú.“

Dovolím si ešte pristaviť sa pri jednom kľúčovom bode týkajúcom sa tejto knihy, a tým je bravúrny preklad Zuzany Trstenskej. Kniha čakala u mňa na prečítanie už od jej vydania v anglickom jazyku. A aj keď väčšinou neváham, aká som len rada, že som ju v tomto prípade prečítala v slovenskom jazyku! Nie v českom, nie v origináli. Jednoducho Bezhviezdne more patrí medzi kúsky, ktoré musíte prečítať vo svojom materinskom jazyku, aby ste pochopili čo najviac, aby ste ju dokázali náležite oceniť a vyťažiť z nej pre seba maximum. Kniha musela byť nesmierne náročná na preklad, toľko prelínajúcich sa vrstiev fantazijného sveta, ale prekladateľka to zvládla s ľahkosťou. Preklad je plynulý, prispôsobený autorkinmu snovému štýlu písania a samotnej povahe príbehu. Neologizmy typu bibliomancia a medopád sa mi už navždy vryli do pamäti, aj keď ich zrejme už nikto nikdy nepoužije inde, než v súvislosti s touto knihou. Klobúk dole!

„Kniha je interpretácia,“ povie. „Chceš, aby nejaké miesto bolo také, aké bolo v tej knihe, ale nie je to miesto v knihe, sú to len slová. Chceš ísť na miesto v svojej fantázii, ale to miesto je len predstava.“ ... „Mohol by si zapísať nekonečne veľa stránok, ale slová nikdy nebudú tým miestom, a okrem toho, napísal by si, čo bolo. Nie čo je.“

Milí knihomoli, siahnite po tejto dlho očakávanej druhej knihe od fantastickej autorky Erin Morgenstern. Nie je to ľahké čítanie, jej štýl a kompozícia sú určené náročným čitateľom. O to väčší pôžitok z nej však budete mať, akoby ste aj vy boli súčasťou tajomstva a postupne ho odhaľovali.

Strácajte sa v jej príbehoch a nájdite v nich svoj vlastný. Otvorte dvere, ktoré vám ponúka a vstúpte do krajiny zázrakov, z ktorej nebudete chcieť odísť, pretože v ozajstnom svete už nič viac nebude také ako predtým.

„Myslím si, že najlepšie príbehy vytvárajú dojem, že stále pokračujú, niekde mimo priestoru príbehu.“