Názov: Dom zlomených anjelov
Autor: Luis Alberto Urrea
Vydavateľstvo, rok vydania: Lindeni, 2020
Počet strán: 320
Hodnotenie GR (v čase písania recenzie): 3,93
Anotácia:
San Diego. Patriarcha
rodiny mexických prisťahovalcov v Amerike Veľký Angel umiera. Nezostáva
mu už veľa času, preto sa rozhodne, že jeho posledné narodeniny budú
veľkolepé. Deň pred oslavou však ešte musí pochovať svoju storočnú
matku. Do domu zvolá celú veľkú rodinu: deti, súrodencov, švagriné,
vnúčatá, pravnúčatá, nevlastného brata Malého Angela i márnotratného
syna. Ku každému má osobitý vzťah, s každým prežil jedinečný príbeh.
Intenzívna prítomnosť blížiaceho sa konca ľudí zbližuje a otvára.
Honosná víkendová oslava života sa tak postupne mení na láskyplnú
rozlúčku, na gejzír spomienok, očistu od prísne tajných hriechov i na
nečakanú nádielku tajomstiev a prekvapení.
Pôsobivá, krásna a
humorná kniha od finalistu Pulitzerovej ceny o láske, rodine, začiatkoch
a koncoch, ktorú denník New York Times zaradil medzi 100
najpozoruhodnejších kníh roka 2018, dostala sa do finále National Book
Award a National Book Critics Circle Award a získala nadšené ohlasy
kritikov.
Recenzia:
Musím sa hneď v úvode priznať, že som sa pri tejto knihe nechala zlákať reklamou a chválami na ňu, samozrejme aj samotným faktom, že pochádza z pera finalistu Pulitzerovej ceny a jej zaradením do rebríčka 100 najpozoruhodnejších kníh roka 2018. Ale veľmi sme si nesadli. Bohužiaľ to nebol úplne príbeh podľa môjho gusta. Hoci som ju úspešne zvládla do konca a čo jej vytknúť nemôžem, je zopár naozaj pekných myšlienok. A určite mnohí ocenia jej surovú realitu. No ešte som nečítala dlhšiu knihu o dvoch dňoch! Ani som neverila, že je možné niečo natiahnuť na toľko strán.
„Táto sekunda,“ hovorieval mu otec, „sa práve stala minulosťou. Len čo si si ju všimol, už je fuč. Máš smolu, synak. Naveky si ju stratil.“
Vnútorná stavba nie je komplikovaná: jeden deň je venovaný pohrebu mamy Américy a druhý deň oslave narodenín Veľkého Angela, jej syna. Všetko naokolo sú len spomienky, útržky informácií o každom z prítomných, čo si kto o kom myslí a veľa, veľa španielskych nadávok. Chaos spôsobujú retrospektívy viacerých postáv v rámci jednej kapitoly. Len tak. Bez varovania. V jednom odseku popisuje svoje zážitky jeden a v druhom zrazu rozjíma niekto iný. Akoby sa autor strácal v tom, že komu sa práve venuje a kto je aktuálnym rozprávačom príbehu, a tak sa s ním, pochopiteľne, strácajú i čitatelia...
Aj keď z vlastnej skúsenosti poznám, aké sú mexické rodiny početné a súdržné, naozaj ma v knihe nezaujímal životný údel každej tíe a tía. Pôsobilo to zmätočne a nečudujem sa, že sa mnohí čitatelia vracajú v knihe späť a hľadajú, o kom to práve teraz čítajú. Určite to veľmi úzko súvisí aj s bodom popísaným v odseku vyššie. Pokojne mohol autor ¼ postáv vynechať, deju by to neublížilo a kniha by pôsobila jasnejšie a svižnejšie.
„Pripomenul si, že duša sídli v rodine a vo vzťahoch, a to nielen v dobrých časoch, ale aj v zlých.“
Ďalším kameňom úrazu sú frekventované nepreložené španielske slovíčka, krátke výrazy a zvolania. Je jasný ich účel, teda navodenie tej správnej mexickej atmosféry, avšak pre španielčiny neznalého čitateľa svojím častým výskytom môžu pôsobiť až rušivo. Aj napriek tomu, že ich význam niekedy nasleduje hneď v nasledujúcej vete alebo sa dá vydedukovať. Mne tento aspekt neprekážal, keďže čo-to zo španielčiny ovládam, dokonca som sa niečo aj priučila. Ale musela som vás dopredu upozorniť, aby ste nezostali prekvapení nevyžiadanými lekciami španielčiny.
Čo mňa osobne potešilo a rozosmialo (hoci hlavnou témou knihy je umieranie) bola posadnutosť Veľkého Angela časovou dochvíľnosťou. Vlastne som presvedčená, že v tomto prípade musí ísť o autorov tichý výsmech nad takýmto špecifickým prvkom ich národného folklóru. Aby ste mi rozumeli, naučiť Mexičanov dochvíľnosti je Don Quijotov boj s veternými mlynmi. Asi najlepšie to pochopíte z nasledovného úryvku:
„Nikdy nemeškával. Až teraz. On, ktorý večne bojoval proti „mexickému času“, v ktorom fungovala jeho rodina. Na porazenie s nimi. Ak sa mali zísť na večeru o šiestej, mohol sa staviť, že jesť začnú až o deviatej. A to vchádzali dnu, akoby prišli zavčasu. Prípadne, čo bolo ešte horšie, prehodili: „Čo je?“, ako keby bol na vine on. Človek vie, že je Mexičan, keď mu obed donesú o desiatej večer.“
Autor, ktorý sa sám narodil v Mexiku a žije v USA, nešetril Mexičanov a ich spôsob života, spolunažívanie a asimiláciu v novej krajine. Robil to však jemným, často nenápadným humorom, prostredníctvom trefných výčitiek postáv adresovaných iným rodinným príslušníkom. Boli to vtipné a milé momenty. Takže ak máte chuť na trochu sentimentu, lásky a vtipu, chcete nahliadnuť do spomienok starého patriarchu rodiny tesne pred jeho smrťou, na život 1 rozvetvenej „gringomex“ rodiny a zároveň pocítiť vôňu jalapeños, tacos a chilli, siahnite po tejto knihe. ¡Hasta pronto!
Ďalšie citáty z knihy:
„Presne to bolo na blížiacej sa smrti zvláštne: každý, kto s ňou mal niečo spoločné, túžil ovládnuť jej záhadnosť – zmocniť sa jej, ale nezomrieť.“
„Keby človek nežasol a nepochyboval, nič by nemalo význam. Vďaka úžasu a pochybnostiam je to skutočné. Vďaka tomu sme ľudia.“
„V každom dni je jedna minúta, minúta pre každého, hoci takmer všetci sú príliš zaneprázdnení, aby si všimli jej príchod. Minúta darov, ktoré svet rozdáva ako na narodeniny. Minúta v každom dni, ktorá akoby vytvorila zlatú bublinu dostupnú každému.“
„Celý život som bol presvedčený, že ak mám prežiť, musím ujsť. Možno aj pred tebou. A teraz odchádzaš ty odo mňa a ja si neviem predstaviť svet bez teba.“
„Neboli žiadne zlé časy,“ vyhlásil. „Veď si tam bola ty.“
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára